Schématerapia je relatívne nový intergatívny psychoterapeutický smer zameraný na liečbu zložitých a chronických osobnostných problémov, najmä porúch osobnosti, ako aj chronických depresívnych stavov a komplexnej traumy. V poslednom období sa uplatňuje aj v oblasti porúch príjmu potravy, v párovej terapii alebo vo forenznej psychológii.

V súčasnosti existuje niekoľko štúdií (viď štúdie), vrátane dvoch meta-analýz potvrdzujúcich účinnosť individuálnej a skupinovej schématerapie u komplexných porúch, ako je Hraničná porucha osobnosti a porucha osobnosti  skupiny C (cluster C). Výskum je veľmi sľubný aj v iných oblastiach uvedených vyššie. Prebiehajú aj štúdie so skrátenými skupinovými programami, atď.

Schématerapia rozvíja tradičné kognitívno-behaviorálne terapie spojením s prvkami  vývojovej psychológie a teórie väzby (attachmentu), moderných psychoanalytických prístupov, geštalt terapie a na emócie zameranej terapie do jedného integrovaného terapeutického modelu.

Schématerapiu vyvinul americký psychológ Jeffrey Young na začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia. Jeff Young  je žiakom  Aarona Timothyho Becka (zakladateľa kognitívnej terapie) a roky pracoval v jeho Inštitúte pre kognitívnu terapiu. Je taktiež žiakom Richarda Lazarusa a Josepha Wolpeho. Ako uvádza, prešiel aj vlastnou geštalt terapiou, ktorá ho v mnohom inšpirovala.

Jeff Young  vyvinul schématerapiu v snahe riešiť problémy tých klientov, pre ktorých kognitívno-behaviorálna terapia (KBT) nebola účinná. Popisuje svoje skúsenosti s tým, že časť klientov opakovala totožné prehlásenia: „viem, že to nie je také zlé, verím tomu na mentálnej úrovni a mám dôkazy, že preháňam, atď…..ale, proste stále to tak cítim …“ Poukazovanie na to, že klient argumentuje „iba“ svojimi pocitmi nepomáhalo. Jeff Young sa preto zameral viac na emočné zážitky svojich klientov, ich charakteristiky a pôvod. Dospel k presvedčeniu, že osobnostná patológia sa často vyvíja z neuspokojených základných emocionálnych potrieb v detstve (viz tab. 1), ktoré vedú k rozvoju tzv. raných maladaptívnych schém (early maladaptive schemas - EMS). Svoju úlohu hrá aj vrodený temperament dieťaťa.

Na základe výsledkov faktorovej analýzy vymedzil Jeff Young 18 raných maladaptívnych schém, které rozdelil do piatich „domén“(viz tab. 2). 

Na ich základe vytvoril koncept popisujúci  prejavy  jednotlivých schém a nazval ich tzv. „schéma módy“ (schema modes).  Youngov „schéma mód“ je stav, v ktorom sa prejavujú aktivované schémy. Mód môže byť dôsledkom aktivácie jednej schémy alebo skupiny schém. Schéma módov je v súčasnej dobe popísaných 16, z čoho 14 sa považuje za maladaptívne schéma módy (maladaptive schema modes) a popri nich existujú dva funkčné módy tzv. „zdravý dospelý“ a „zdravé dieťa“ (viz tab. 3).

Na základe týchto poznatkov a teórií rozvinul Jeff Young a jeho spolupracovníci nový model psychoterapie, ktorú nazval „Terapia zameraná na schémy” (Schema focused therapy), neskôr schématerapia (Schema therapy).

Terapeutické intervencie v modeli schématerapie spájajú v snahe o hlbšie zmeny v oblasti emočného prežívania štyri hlavné oblasti: zážitkovú, interpersonálnu, kognitívnu a behaviorálnu.  

Popri známych kognitívnych a behaviorálnych technikách zaradil, ako už je vyššie uvedené, techniky zážitkové, napríklad metódu prázdnej stoličky z geštalt terapie, prácu v predstavivosti rozvinul o tzv. „premosťovanie“, „prepísanie konca“ (imagery re-scripting), prepracoval hranie rolí, najmä pri práci so schéma módmi.

Možno povedať, že interpersonálne intervencie sú jadrom schématerapie. V prvom rade ich predstavuje tzv. „limitované rodičovstvo“ (limited reparenting) a metóda „empatickej  konfrontácie“ (empathic confrontation). Cieľom týchto metód je v širšom zmysle postupné doplňovanie neuspokojených raných detských potrieb, ako sú napr. vrelosť, záujem, validácia, určenie reálnych hraníc, rozvoj k samostatnosti, hravosť, kreativita, a pod. To vedie, spoločne s inými vyššie uvedenými metódami z kognitívnej a behaviorálnej oblasti, k postupnému vyhasínaniu intenzity schém a tým i klientových reakcií na tieto schémy, teda v zriedkavejšom výskyte a menšej intenzite maladaptívnych schéma módov a štýlov. Docháza  k postupnému posunu a posilneniu tzv. „zdravých“ schéma módov – „zdravý dospelý“ a „zdravé dieťa“ .

V neposlednej rade, schématerapia kladie veľký dôraz i na osobnosť terapeuta a tiež na jeho vlastné schémy, ktoré sa často využívajú pri terapeutickej práci.